ZEVO Bratislava

Klient

OLO a.s.

Miesto

Bratislava

Projekt

2024 - 2025

Autori návrhu

Ing. arch. Lukáš Ildža, Bc. Tomáš Haničák, Ing. Rastislav Ildža

Generálny projektant

VÚEZ s.r.o.

Kategória
Technické stavby, Rekonštrukcie
O projekte

Bratislavské ZEVO fungujúce od roku 1977 prechádza (ďalšou) modernizáciou a ekologizáciou.

Popri nutných technologických zmenách zadávateľ správne identifikoval potrebu celý areál architektonicky zjednotiť. Tejto úlohy sme sa radi chopili.

Náš architektonický návrh modernizácie mal ambíciu nielen vizuálne zjednotiť a esteticky pozdvihnúť tento areál a všetky dotknuté objekty, ale aj obohatiť ho o jasný koncept. Je pokusom vytvoriť z tohto doposiaľ výhradne utilitárneho zariadenia jednu z ikon mesta, podobne ako sa ňou stal napríklad Copenhill v Kodani. Či sa to návrhu podarilo ukáže čas, no vzal si za svoju silnú a možno odvážnu ideu – urobiť zo ZEVO – „továrne“ na periférii Bratislavy, zaujímavosť prístupnú verejnosti, turistickú atrakciu ktorá je súčasťou Bratislavy.

Zariadenie je svojím fungovaním a technológiou nesmierne zaujímavou ukážkou ľudskej vynaliezavosti a môže tak pozitívne prispievať k popularizácii vedy a techniky…
Považujeme za samozrejmé využiť tento potenciál a poskytnúť mestu a širšej verejnosti možnosť objaviť vedu v ZEVO.

 

Koncept architektonického riešenia

rekonštrukcie areálu je postavený na 3 pilieroch.

  1. Farebné zjednotenie – Hoci nie je možné docieliť tvarovú súhru a materiálovú konzistentnosť naprieč areálom, je možné sa k nim priblížiť. Zjednoteným použitej farby – či už sa jedná o samotné fasády budov (zo sendvičových panelov), alebo omietky na budove SO12, alebo všetkých kovových prvkov a konštrukcií, rozv. všade je použitá totožná tmavosivá farba (popísaná v architektonickej štúdii)
  2. Zavinutie súborov stavieb do plášťa – vytvorenie predsadených fasád z ťahokovu, ktoré hmotovo a tvarovo nesúrodé objemy zväzujú do ucelených celkov. Zakrývajú vizuálny zmätok „pod jednu perinu“. Organické (oblé) pojatie tohto plášťa vizuálne zmäkčuje a humanizuje celkový výraz areálu. Tento „závoj“ svojou svetlosivou farbou (popísanou v architektonickej štúdii) mierne vystupuje do popredia na pozadí tmavosivých plášťov budov.
  3. Stuha ako cesta odpadu – Na koniec je po vizuálnom zjednodušení a zjednotení architektonický výraz doplnený výrazným prvkom – červenou „stuhou“. Tá slúži funkčne ako náučná návštevnícka trasa (alternatívne aj ako doplňujúca úniková cesta pre pracovníkov) a zároveň symbolicky reprezentuje cestu odpadu, jeho prechodom skrz rôzne stanovištia spracovania. V ešte abstraktnejšej rovine je možné ju interpretovať ako špirálu do neba, ktorá reprezentuje konverziu neužitočného odpadu na vznešenejšie účely, ako výroba energie.
    Trasa tiež poskytuje famózny výhľad z vyhliadkovej plošiny na široké okolie – dovidieť z nej na celý areál rafinérie, lužný les, ale aj centrum Bratislavy.

Výsledný výraz teda esteticky stojí na súhre zjednotených opláštení budov a predsadeného plášťa z ťahokovu s červenou stuhou, ako akcentom celého areálu.